Prasa na čele II., alebo - to nie je sardelová pasta.

Dnes, pre porovnanie - ako sa s korupciou vysporiadala najvyvinutejšia a najdemokratickejšia krajina na svete.

Jednoducho: legalizovala ju.

Smrť? Smrď!

Tento týždeň sa umieralo vo veľkom a ľudia sú trošku zarazení. Nie div, takmer všetci sme vďaka pudu sebazáchovy antropocentristi a smrť nás zaráža. Prinajmenšom. Zmieriť sa s ňou nevie takmer nikto, aj keď je to jediná udalosť, ktorá je v živote stopercentne nevyhnutná (dal by som aj dane, ale z lesa by sa na mňa vyrútili ozbrojení menejštátnici). 

Prasa na čele

Občas sa stane, že narazím na informáciu, ktorej na prvý pohľad nemožno uveriť a potom zistím, že mi unikol začiatok. Neveriacky som pozeral na vyhlásenie slovenského premiéra, o tom že "...parlament je presne taký istý, ako bol predtým, je tam vysoká miera korupcie, obrovský vplyv oligarchov na politiku..." a nechápal som, čo sa mohlo stať, až kým som neprečítal, že ide o parlament ukrajinský. Odľahlo mi. Veď si len predstavte, že takéto čosi by sa dialo v slovenskom parlamente. Asi by nás tiež museli prísť oslobodiť neexistujúci Rusi. 

Nikto nie je dokonalý, na zdravie, Peter

od prvej stránky som vedel že Rivers bude skvelá kniha a bola, napísal som na ňu asi jednu z prvých recenzií, Peter sa onedlho ozval a poďakoval a začal náš veľmi dlhý a kvalitný dialóg, miestami aj osobný, po prvý raz sme sa stretli v klube architektov a desať hodín v kuse sme sedeli a kecali a pili tmavé krušovické pivo, ktoré som dovtedy nepoznal a už vtedy som žasol nad vedomosťami, ktoré neúnavne, systematicky a fanaticky zbieral, či už boli o Janáčkovi alebo rockovej hudbe, o starých klasických nahrávkach, ktoré mi ochotne napaľoval, o koňaku alebo o desiatkach verzií Smetanovej Má vlasti, samozrejme, že sa mi páčil, lebo som hneď spoznal človeka, ktorý nikam nepasoval a nedával si obrúsok pred ústa a každému povedal rovno čo si myslí, jeho internetové debaty s diskutérmi, poväčšine a štatisticky nevyhnutne hlúpejšími, boli úplne nekompromisné, ba dokonca neváhal kedykoľvek provokovať tým najdrastickejším spôsobom, ale najmä mi konvenovalo, že ak sa do čohokoľvek pustil, bola to profesionálna a systematická robota, či to bolo písanie alebo konštruovanie politicky úplne nekorektnej stránky na fejsbúku, to dokonca do tej miery, že aj blízki ľudia sa najprv čudovali a potom dokonca radšej prestali komunikovať, lebo nerozumeli tomu hroznému temnu, ktoré môže vzniknúť kombináciou klinickej depresie so zúfalstvom z nekonečnej ľudskej hlúposti, zbytočného utrpenia a katastrofálneho nedostatku akýchkoľvek dobrých riešení, mali sme nemálo rozhovorov o tom temne, o ktorom on vedel oveľa viacej a bolo mi ľúto, že sa taký talentovaný človek toľko trápi, ale vždy sme to zahnali inými témami, no čo, škoda, že to nevydržal, ale asi vedel, čo robí, aj tú stránku na fejsbúku si preventívne zrušil a teraz už celá jedna veľká polica v mojej knižnici, kde som mal knižky svojich kamarátov je knižka mŕtvych autorov, posledné cédečko, čo mi napálil bol Toscanini z apríla 1941, ako diriguje NBC Symphony v Carnegie Hall, Čajkovského 6. symfóniu, ktorú keď Peter Iľjič dopísal, napil sa cholerovej vody a dobrovoľne zomrel a posledná veta, čo mi pred štyrmi dňami napísal je v nadpise, tak už zostáva len posledné, idem si naliať ten najlepší koňak čo tu mám a Peter mi ho schválil, muselo to byť veľké trápenie, ale už nie je

Poprosím diabla, aby zabil Američanov

Asi by bolo namieste niečo o zavraždení Nemcova, ale o tom už písal každý a je to len kamienčok z obludnej mozaiky ruského marazmu, z ktorého už po stáročia nevedia vyviaznuť. Sú v ňom po krk napriek Rubľovovi, Čajkovskému, Šostakovičovi, Gogoľovi, Iľfovi a Petrovovi a Končalovskému a Sorokinovi a mnohým ostatným, ktorí sa márne snažili oznámiť svojim v kuse ožratým spoluobčanom, že sa dá aj inak.

Dies Irae, Dies Illa...or - you are lacking exactly those skills to realize how stupid you are

Je už dosť ťažké predstaviť si, čo sa môže stať medzi tým, čo toto píšem a utorkom, keď by to malo vyjsť. Chcel som pôvodne napísať, že svet sa zmenil na šialené miesto, kde už nič nie je isté a ľudia sa správajú ako spolok bláznov. Ochota ubližovať si a zabíjať sa kvôli absurdným ideológiám, existujúcim len kvôli tomu, aby ľudia zahnali strach zo smrti a nezmyselnosti existencie, kvôli mocibažnosti a chamtivosti, či len z púhej pomätenosti,  je ohromujúca. Mal som dojem, že sa s ľudstvom muselo niečo stať, ale nie je to nič nové.